Môj príbeh
Miro MACKULÍN – mentálny tréner a športový kouč
„Ver ľuďom a oni budú veriť Tebe. Pristupuj k nim, ako by boli veľkí a oni vyrastú“.
Pochádzam z malého mestečka na východnom Slovensku, kde som bol od detstva kreovaný svojimi rodičmi, učiteľmi, kamarátmi a okolím. Myslím, že som mal fajn detstvo, plné zážitkov, hlavne čo sa týka hier, šibalstiev a športu. Samozrejme, ako syn dlhoročného riaditeľa školy som mal svoju pozíciu niekedy sťaženú, lebo každý si ma prezentoval, ako „najlepšieho, najkrajšieho, najmúdrejšieho, najposlušnejšieho a neviem ešte akého naj:-) Ale môj dátum narodenia 1.5.1966 (býk) a zaujímavý pôrod (narodil som sa v sanitke počas prevozu), dávali tušiť, že som trochu iný, ako je definícia poslušného decka :-)
Už v mladosti mojou silnou stránkou boli športové aktivity, organizačné schopnosti a komunikačné danosti. Po úspešnej maturite na miestnom gymnáziu som chcel ísť študovať telesnú výchovu a matematiku. Ale pred talentovými skúškami som si zranil koleno a sen o telesnej sa rozplynul. V tých časoch sa dala dať prihláška len na jednu školu a tak som absolvoval prijímacie pohovory na VŠE, ale na prvý krát sa to nepodarilo… Rok som vyplnil štúdiom na „ekonomickej nadstavbe“ a to považujem za veľmi prezieravý a šťastný krok osudu. Počas roka som dostal problematiku manažmentu, účtovníctva, financií, riadenia do malíčka a následne štúdium na VŠE v Košiciach som zvládol hravo a s červeným diplomom, na čom sa teraz doberáme so svojimi dcérami. Po veľmi zaujímavej skúsenosti počas nežnej revolúcie v roku 1989 v Prahe, kde som absolvoval vojenčinu, som nastúpil na VŠE Košice, ako odborný asistent. Počas rýchleho „transformačného prechodu zo socialistickej ekonómie do kapitalistickej“, som bol nútený sa vzdelávať, aby som mohol následne prednášať svojim študentom základy manažmentu a malé a stredné podnikanie. Boli to zaujímavé roky plné mladíckeho elánu dozrievania a naberania nových skúsenosti. V tom období som sa oženil a spolu s manželkou Zuzkou (tiež vrcholovou športovkyňou a absolventkou VŠE) sa nám narodila dcéra Miriam. (11.12.1991, numerológ mi povedal, že mať dcéru s piatimi jedničkami v dátume je nielen neobvyklý jav, ale aj poriadna zodpovednosť pri výchove, lebo je to neskutočná osobnosť).
Na základe všetkých okolností, som sa rozhodol presadiť a otestovať svoje teoretické skúsenosti v praxi. Išiel som cieľavedomo za novou výzvou. Mal som sebavedomia a ambícii na rozdávanie a tak sa začala rozvíjať moja úspešná manažérska kariéra. Najprv som pracoval ako manažér správy fondov, ktoré som zastupoval v dozorných radách a predstavenstvách v podnikoch po celom Slovensku. Potom som mal možnosť stáť pri založení v súčasnosti jednej z najväčších doplnkových dôchodkových poisťovní, no a vrchol kariéry mladého manažéra sa dal dosiahnuť v tom čase v košických VSŽ a tak som prijal túto výzvu. Na toto obdobie spomínam, ako na veľmi zaujímavé, turbulentné, hektické, ale s kopcom zážitkov spojených opäť s riadením, vybavovaním, ale aj so športom a cestovaním po svete. Potom som bol oslovený belgickou spoločnosťou, ktorá v tom čase robila výrazný prienik do spoločností v rámci celej Európy. Stal som sa predsedom predstavenstva a reštrukturalizačný špecialista. Za necelé dva roky sme očisťovali core businnes a „outsoursovali“ ostatné činnosti. Opäť nové skúsenosti, noví ľudia, zahraničné poradenské firmy, ale slovenská realita a vyjednávanie s odbormi, znižovanie počtu pracovníkov, audity a podobné záležitosti ma poriadne „energeticky žmýkali“. Na jednej strane to pre mňa znamenalo veľa, polepšil som si finančne, užíval rôzne bonusy, ale na strane druhej som pociťoval napriek mladému veku a športovaniu, prvé príznaky manažérskych neduhov, ako sú stres, vysoký tlak, nespavosť a pocity vyhorenia. Ešte pár rokov som to potiahol v ďalších firmách so zahraničnou účasťou a tak prišla chvíľa, keď som si povedal, že v medzinárodnom biznise končím. Spolu s manželkou sme si založili malú rodinnú firmu, ktorá sa začala zaoberať archiváciou dokumentov a ja som postupne prešiel do „ústrania“.
Z Košíc som sa častejšie presúval do rodných Giraltoviec a prírody, kde som hľadal sám seba, svoje poslanie a pokoru. Začal som stretávať úplne iných ľudí, ako to bolo počas manažérskeho obdobia. Začal som cvičiť jogu, meditovať, očisťovať sa a pobývať v prírode. Bolo to zaujímavé obdobie, plné nových skúseností, ale aj pochybovania, či nastúpená cesta je správna. Nielen tým, že som schudol asi 10 kíl, ale aj zmenou nazerania na život, vyznávaním iných hodnôt, sa začalo na mňa ináč pozerať aj moje okolie. Tí najbližší stáli za mnou, hoci to nevypovedali nahlas, ale obavy tam určite boli. Vzdialenejšie okolie len krútilo hlavami, ako môže človek ako ja sa tak „rýchlo vzdať“ všetkého manažerského pohodlia a utiecť meditovať niekde do jaskyne? A tak sa z „napudrovaného manažéra“ stal „hľadajúci meditujúci“.
Opäť môžem potvrdiť, že nič nie je náhoda a všetko zo všetkým súvisí. Za tri roky som prelúskal neskutočné množstvo kníh od Osha, Abdrušina, Darborima, Vaněka, Lazareva, Svijaša a ďalších. Neskutočne ma to posunulo, zodpovedalo na mnohé otázky zákonitosti Života, Universa, Boha, Viery, Lásky a Vzťahov. Po aktívnej „transformačnej dobe“, ktoré trvalo asi dva roky, som začal opäť premýšľať, ako tieto svoje skúsenosti posuniem ľuďom, aby poslúžili k ich rozvoju na ich ceste hľadania…
Ako som spomínal veľa a rád športujem. Hoci som nebol nikdy majster Slovenska, či účastník ME a MS, môžem smelo povedať, že som komplexným športovcom a aj vo veku 47 rokov si rád zašportujem a zasúťažím aj s oveľa mladšími ľuďmi. Stále ešte hrávam futbal, volejbal, behám, bicyklujem , korčuľujem, hrám, tenis, ping-pong, venujem sa lukostreľbe a jazdím na koni. Ďakujem svojim dcéram Miriam a Sissi, že som mohol sledovať ich športový basketbalový rast. Ony boli mojou inšpiráciou a po návšteve Ottawy, kde dcéry študovali a hrávali basketbal, rozhodol som sa venovať mentálnemu tréningu a koučingu. Veľa som študoval a hľadal inšpiráciu a literatúru hlavne v zahraničí a teraz poskytujem tieto služby všetkým, ktorí prejavia záujem o svoj rast a napredovanie, nielen ako športovci, ale hlavne ako ľudia.
Som presvedčený, že ľudské telo, ľudské fyzično má svoje hranice, cez ktoré sa nevieme ďalším tréningom dostať. Ale určite oblasť, ktorá je ešte neprebádaná a ktorá má neskutočné rezervy na zlepšenie, je naša psychika. Preto som presvedčený, že tréning mentálnej stránky je neoddeliteľnou súčasťou komplexného rastu športovcov a ľudí. Asi poznáte výrok: GNOTHI SEAUTON – POZNAJ SÁM SEBA. A ja chcem všetkým, ktorí ma o to požiadajú pomôcť ich sprevádzať na ich „ceste sebaobjavovania“ a odkrývania ich obrovského a originálneho potenciálu…
Pobyt na Slnečnej usadlosti Vám túto možnosť ponúka :-)